Vždy som vedel ako ďalej, kam aj za čím, hovorí o svojom novom albume Pavol Hammel

Hoci sa väčšina tohto roku v živote Pavla Hammela niesla najmä v koncertných oslavách 60. výročia založenia a pôsobenia so skupinou Prúdy, neznamená to, že by ostal iba pri spomínaní či nostalgii. Práve naopak, popri známych skladbách, ktoré zneli pre koncertné sály po celom Slovensku sa v rôznych štúdiách rodili aj celkom nové piesne jeho dvadsiateho šiesteho albumu s názvom Kam a za čím.

Inšpirácia prichádza z New Orleans
„Začiatkom roku som bol v New Orleans, kde som sa nenechal inšpirovať ani nie tak miestnou hudbou ako psom, ktorého som stretol v jednej pivárni. Bol to miestny štamgast, keď tam prišiel, sadol si na stoličku a hneď si objednal pivo. Samozrejme, že si neobjednal nič, ale ten čašník mu automaticky do misky nalial pivko. A to ma z celého zaujalo najviac,“ otvára Pavol Hammel svoje rozprávanie. V skutočnosti však bola prvotným impulzom jeho účasť na albume Potlesk v stoji v rámci projektu Mariana Zimu s názvom Story. V rámci viac žánrového záberu nahrávky sa vtedy Pavol Hammel spevácky zhostil výraznej bluesovej skladby Keď sa nikto nedíva. „To sa mi veľmi páčilo a zazdalo sa mi, že by to mohla byť trochu iná ďalšia autorská cesta. Tak aj prvé nahrávky, ktoré vznikli vyše roka dozadu, som urobil práve s touto zostavou okolo gitaristu Reného Lacka. Spravili sme dve skladby, chvíľu to odpočívalo, kým som sa k tomu nevrátil s tým, že v tomto duchu bude celý album,“ dodáva.

Táto zmena na autorskej aj hudobnej ceste Pavla Hammela nie je v kontexte jeho tvorby nijako prekvapivá. Pri spätnom pohľade sa každý album vyznačuje čímsi špecifickým, či už hovoríme o zvuku, viac žánrovosti alebo prínose ďalších autorov. V prípade posledného albumu Srdce bez anjela (2020) to bol dôraz najmä na prevažne akustický zvuk a jemnú, citlivú interpretáciu. Do veľkej miery to vychádzalo aj zo situácie, v ktorej album vznikal a do ktorej sa aj takpovediac narodil. V čase zúriacej druhej vlny covidu v novembri 2020 však do životov skalných fanúšikov vniesol kus svetla. Nové skladby z albumu sa stali pevnou súčasťou komorných koncertných vystúpení, kde svojou výpoveďou hlboko oslovujú. „Srdce bez anjela je jeden krásny projekt, ktorý si cením,“ hovorí autor a pokračuje. „Je však len málo ľudí, čo to poznajú z albumu. Hovorím najmä o piesni Čo ma po tom, čo bude potom. Stáva sa, že ľudia vstávajú, tlieskajú, spievajú so mnou aj tému uprostred piesne. Má to svoju silu. Ten text je podľa mňa senzačný.“

Bohaté stretnutie
Už prvá ukážka z albumovej novinky, skladba Keď to nie je dôležité predpovedala, kam sa bude hudobne celá nahrávka uberať. Spevácky sa k nemu pridala aj Andrea Zimániyová a z piesne sa stal duet. „Nápad na naň vyšiel už zo samotného textu, no nejde o žiadnu milostnú či sladkú pieseň, ako tomu v takýchto duetách býva zvykom. Pre mňa je Andrea jedna talentovaná speváčka s úžasným hlasovým fondom a piesni dodala nový rozmer.“

Blues, kam možno albumovú novinku zaradiť je však veľmi špecifický žáner. „Hovoriť v slovenských podmienkach o bluese je skutočne iluzórne, lebo to musí byť naozaj niečo „čierne“ alebo to musia hrať tí, ktorí sa tým naozaj a skutočne zaoberajú,“ hovorí. Album Kam a za čím však dýcha viacerými hudobnými žánrami najmä vďaka pestrému stretnutiu pomerne dlhého zoznamu mien. V priebehu rokov sa na štúdiových albumoch Pavla Hammela vystriedali mnohí prvotriedni hudobníci a ako sám hovorí, svoj prehľad o hudobníckej scéne si naprieč rokmi stále udržiava. „Samozrejme, mám svoj prehľad, ale nechávam sa inšpirovať Petrom Preložníkom. O mnohých ma aj informuje, lebo u neho sa premelie mnoho dobrých muzikantov, s ktorými nahráva.“

Zvukovú aj hudobnú odlišnosť skladieb v tomto prípade určujú najmä gitaristi, ktorí dodali piesňam svoj výrazný rukopis. Popri spomenutom Reném Lackovi, sa na albume predstavil dlhoročný a blízky Hammelov spoluhráč Juraj Burian a tiež Pišta Lengyel. Peci Uherčík a Stanislav Počaji sa na albume spolupodieľali aj autorsky. Kým Peci Uherčík (v spolupráci Petra Koreňa) prispel na album piesňou Túto noc a svojskými „sixtiesáckymi“ aranžmánmi v Salto mortale odkazujúcimi na Hammelove hudobné začiatky, Stanislav Počaji pripravil pre album skvostnú piesňovú bodku, priam nad žánrovú skladbu Chcem ťa zjesť. Na albume sa však predstavila takmer dvadsiatka hudobníkov – od najbližšieho Petra Preložníka (klávesy, produkcia) po Antona Jara, Martina Gašpara (basgitara), Igora Skovaya, Igora Saba (bicie nástroje) po Sisu Michalidesovú (vokály) či Miloslava Suchomela (saxofón).

Po textárskej stránke je album Kam a za čím výnimočný najmä účasťou doteraz najväčšieho počtu autorov. Dlhé roky sme boli zvyknutí najmä na dvoch: Kamila Peteraja a Borisa Filana. S výnimkami niekoľkých skladieb boli výlučnými Hammelovými textármi, ich mená teda nechýbajú ani na albumovej novinke v piesňach Veď to nie je dôležité, Salto mortale (Peteraj) a Na svätého Jána (Filan). Svojho ďalšieho textára našiel Pavol Hammel v generačne mladšom Vladovi Slivkovi (Chcel som ti povedať) a v posledných rokoch to bol aj Marian Zima (Kamarátka noc, Keď sa nikto nedíva). Popri nich sa na albumovej novinke po prvý raz stretávame aj s Petrom Konečným v piesni Chcem ťa zjesť a najmä vo výraznej výpovedi Neste ma, ktorá tvorí jeden z najsilnejších pilierov albumu. Skoro šesťdesiat rokov trvalo, kým sa spojili cesty aj s Ľubom Belákom, generačným súpútnikom, ktorý napísal text pre pieseň Peciho Uherčíka Túto noc.

Celkom nezvyčajnou je však účasť výtvarníka Ivana Pavleho, ktorého zhudobnená báseň Jeseň sa ocitla na albume celkom neplánovane. „Keď sa nudíme, tak sa stretávame v ateliéri práve u Ivana, ktorý mal takúto báseň. Je to dosť surrealistické, ale páčilo sa mi to. Povedal som mu, nech mi to ukáže a vzniklo to celkom spontánne. Ja som to čítal a do toho som hral. To som ešte nevedel, že budem robiť takýto album. Dá sa vlastne povedať, že je to živá nahrávka, hoci sme sa potom presunuli do štúdia. Nebolo to nijako vymyslené ani skúšané, rovno sme to nahrali. Čiže aj z takýchto náhod vznikajú piesne,“ hovorí o vzniku piesne Pavol Hammel.

Silné novinky aj oprášená klasika
Táto autorská, hudobná aj zvuková pestrosť sa stretáva v interpretácii Pavla Hammela spôsobom, ktorý aj napriek dlhoročnému a vernému poznaniu jeho overených a vysokých umeleckých kvalít dokáže stále príjemne prekvapiť hneď po viacerých stránkach. Stále silný autorský rukopis opäť prináša klasické hammelovské pesničkárstvo so silnou výpoveďou v skladbách Kamarátka noc, Neste ma či Salto mortale. Jeho spoľahlivý, civilný no pritom majstrovský spevácky prejav rokmi ešte väčšmi dozrel a hlas Pavla Hammela je tu viac než inokedy jednou z výnimočností celého albumu. Navyše, hoci stále verný svojim koreňom, hudobnému odkazu aj rukopisu znejú všetky piesne aktuálne, životaschopne a sviežo.

Výrazným spôsobom sa tu však popri nových skladbách vyníma aj prepracovaný Hráč, titulná pieseň kultového albumu z roku 1975, ktorý vznikol počas jedného víkendu počas vojenskej služby a v čase svojho vydania vyniesol svojho autora na vrchol vtedajšej popularity. Práve táto skladba sa stala jednou zo skúšok, či podobné poňatie albumu bude fungovať. Okrem toho, že Hráč viac ako silne obstojí aj po päťdesiatich rokoch od svojho vydania, text piesne a interpretácia navyše dostali celkom iný rozmer. „Zahral som si krásne dvojhry/ nedohral som žiaden set/ nedával som srdce do hry/ nekráčal som nikdy späť. Bol som ako hráč...“ spieva s odstupom piatich desaťročí Pavol Hammel.

Na albume ju doplnila ešte jedna staršia pieseň s textom Borisa Filana Na Svätého Jána, ktorá vznikla pred vyše dvadsiatimi rokmi pre málo známy album Kreditka srdca (2003) v spolupráci s Mikim Skutom. Pohľad na podobu piesní sa v čase vyvíja a nemálo z výrazných autorov sa po rokoch rozhodlo oprášiť svoje piesne a vdýchnuť im nový život. V prípade Pavla Hammela by bolo navyše aj z čoho vyberať. „Obidve piesne mi patrili na tento album. Na takéto prerábanie svojich vecí mám však ešte čas, možno o päť rokov, zatiaľ stačia tieto dve ako náznak,“ dodáva s úsmevom.

Ako ďalej, kam a za čím?
„Nikdy som si túto otázku v živote nekládol. Kladiem si ju až teraz... (smiech) Vždycky som totiž vedel ako ďalej, kam aj za čím. Ale myslím, že to stále platí, lebo keby som to nevedel, tak by som nerobil to, čo robím,“ odpovedá na otázku položenú v texte úvodnej piesne nového albumu a dodáva. „Tento album je úplne niečo iné, o čo mi napokon aj išlo a myslím, že sa to aj podarilo. To ale záleží od toho, ako to prijmú ľudia.“

„Chcel som vám toho veľa povedať/ no minuli sa všetky slová,“ spieva v jednej z nových piesní. Ako však novým albumom Kam a za čím potvrdzuje, Pavol Hammel má stále čo povedať. Pomyselné slová - v jeho prípade hudba, piesne či maľovanie (obal albumu tvorí jeden z jeho obrazov) – mu, našťastie, stále nedochádzajú - a to ani po šiestich dekádach na našej hudobnej scéne, troch desiatkach albumov vrátane dodnes neprekonaných spoluprácach s Mariánom Vargom, muzikáloch či balete pre SND. Hoci nám môžu niektoré pasáže textov na albume evokovať pocit reflektovania či bilancovania, Pavol Hammel, ktorý začiatkom decembra oslávil 76. narodeniny ukazuje, ako sa stále dá ísť stále ďalej, keď je za čím.