Nemám megalomanské vízie. Menší priestor zaplnený zanietenými divákmi je lepší ako poloprázdna sála

Pavol Hammel, ktorý v roku 2024 oslávil špeciálnymi narodeninovými koncertmi neuveriteľných šesť dekád na hudobnej scéne, stále potvrdzuje, že na odchod do hudobného dôchodku ani nepomýšľa. V polovici októbra vyrazil opäť na turné, aby so svojou jedenásťčlennou kapelou priniesol na pódium predovšetkým piesne z aktuálneho albumu Kam a za čím, ktorý mu priniesol nominácia na prestížne hudobné ceny Anděl.

Tento rozhovor, ktorý legendárny spevák a hudobník poskytol našej redakcii krátko pred začiatkom koncertnej šnúry, približuje niektoré zaujímavé fakty a informácie zo zákulisia aktuálnej šnúry a môže byť pozvánkou na niektorý z koncertov.

Počas minulého roka si koncertmi po Slovensku so skupinou Prúdy pripomínal svojich 60 rokov na scéne. Podľa niektorých médií si tým vraj dal bodku za fungovaním tejto legendárnej značky. Nebude ti za ňou smutno?

S Prúdmi sme naposledy v Bratislave vystúpili vo februári tohto roka. Vyhlásili sme síce, že to bol možno posledný koncert Prúdov v hlavnom meste, ale napríklad už vyše roka sme dohodnutí na koncerte na zámku v Pezinku v júli budúceho roka a máme naplánované aj ďalšie vystúpenia. Nehráme sa na niečo také, že toto bude posledný alebo rozlúčkový koncert, ako to poznáme v prípade niektorých českých alebo slovenských skupín.

Aktuálne robíme turné k poslednému albumu Kam a za čím s príležitostnou kapelou zloženou z výnimočných hudobníkov, ktorú som nazval Band in Blue, a toto ma teraz zamestnáva najviac. Sem tam koncertujeme komornejšie v trojici s gitaristom Jurajom Burianom a klávesistom Petrom Preložníkom. Kľúčový člen Prúdov Fero Griglák teraz žije prípravou koncertov s Fermatou. Nechceli sme robiť viacero projektov súbežne, preto sme aktivity s Prúdmi zatiaľ pozastavili.

A je pravda, že Medulienka už nikdy nezaznie naživo?

To sú také novinárske kačice, ktoré vznikajú tak, že ty síce autorizuješ text rozhovoru, ale nadpis článku, ktorý noviny vymyslia, neovplyvníš, oni do neho just vložia niečo šokujúce. Veď ja som tej Medulienke tak vďačný, že ju mám, a prajem každému interpretovi, aby aj po viac než päťdesiatich rokoch mal vo svojom repertoári takmer zľudovenú pieseň, ktorú poznajú celé generácie. Ľudia ani nemusia poznať speváka po mene, ale keď ho niekde zbadajú, tak hneď si ho spoja s touto piesňou: "aha, tam ide Medulienka..." (smiech)

Medulienka je dobrá pesnička, prečo by sme ju už nikdy nemali na koncertoch hrať? Nehráme ju však na každom koncerte, ani počas aktuálneho turné nezaznie.

Medzi vydaním albumu Srdce bez anjela v roku 2020 a aktuálneho albumu Kam a za čím vyšla nahrávka Čo ma po tom, čo bude potom – Valašský špalíček 2022, čo je záznam z tvojho akustického koncertu na tomto moravskom festivale. Súvisí s nevydaným albumom Pokoj vám. Pocítil si isté zadosťučinenie?

Mám z toho albumu radosť, lebo to bol návrat k mojim pesničkárskym koreňom a spomínané vystúpenie – už druhé na tomto festivale – malo aj osobný charakter. Bol to špeciálny koncert, vystúpil som tam sám, len s gitarou a ústnou harmonikou, čím som sa vrátil do obdobia na konci 60. rokov, keď vznikla platňa Pokoj vám, no kvôli politickej situácii nebola vtedy vydaná a vyšla na CD až po takmer troch desaťročiach. A bolo to pre mňa, a verím, že aj pre divákov, výnimočné aj tým, že tieto piesne zazneli naživo doteraz len niekoľkokrát.

Po viac-menej akustickom albume Srdce bez anjela si sa pri poslednom albume rozhodol pre rockovejší a bluesovejší zvuk. Ako došlo k tomu "preladeniu"?

Celé to začalo niekedy pred štyrmi rokmi, keď ma k spolupráci na svojom autorskom multižánrovom projekte Story prizval hudobník Marian Zima, aby som naspieval nahrávku Keď sa nikto nedíva, čo je intímna, pomalá skladba bluesového žánru. Bola to zaujímavá skúsenosť, a tak mi napadlo, čo keby som aj ja urobil niečo v tomto duchu a posunul svoju tvorbu aj interpretáciu iným smerom. To bol jeden z momentov, ktorý ma k tomu nakopol.

Celý rozhovor si môžete prečítať na portáli www.hudba.sk